K 150. VÝROČIU NARODENIA JANA JANSKÉHO
Krv je nenahraditeľná vysokošpecializovaná červená tekutina, ktorá je z 50 % tvorená krvnou plazmou. Okrem vody obsahuje plazma rôzne soli, organické látky ako sú bielkoviny, vitamíny, hormóny, faktory zrážania krvi, cukry, tuky a podobne. Okrem tejto tekutej časti je krv tvorená krvnými elementami, medzi ktoré patria biele krvinky, krvné doštičky a červené krvinky, ktoré prepožičiavajú krvi jej typické sfarbenie a sú zodpovedné za transport kyslíka vďaka červenému krvnému farbivu hemoglobínu.
Už od pradávna ľudia verili v magickú moc zvieracej aj ľudskej krvi. Na jednej strane bola súčasťou rôznych náboženských rituálov, pričom najcennejšou obetou bohom bola práve ľudská krv. Na strane druhej patrilo púšťanie žilou z dôvodu „odvádzania chorobných štiav“ medzi obľúbené a často využívané liečebné zákroky už od stredoveku. Chudák kráľ Ľudovít XIII. vďaka svojmu dvornému lekárovi len za jeden rok podstúpil vyše 200 klystírov a 47-krát mu pustil žilou. Nie každý pacient však túto terapiu prežil. Väčšina žien po vyčerpávajúcom pôrode a po opakovaných púšťaniach žilou zaplatila za vtedajšiu lekársku starostlivosť životom.
Nie je vylúčené, že krvou a transfúziou sa zaoberali už Asýrčania a starí Egypťania, podľa ilustrácie na náhrobku v Memphise, ktorá zobrazuje pacienta krvácajúceho z nohy a krku. O význame krvi nepochybovali ani starovekí lekári, ktorí ju nazývali životodarnou tekutinou. Grécky filozof Empedokles už v 5. storočí pred n.l. stotožňoval krv so životnou silou. Zrejme preto sa kúpali v krvi aj niektorí panovníci starovekého Egypta a rímski patricijovia pili krv mladých gladiátorov. Dokonca aj v našich končinách je známy príbeh Čachtickej pani, ktorá sa na prelome 16. a 17. storočia údajne kúpala v krvi mladých panien. Lekár pápeža Inocenta VIII. sa v roku 1492 pokúsil omladiť pápeža krvou 3 mladých chlapcov. Tento prevod krvi sa ale skončil smrťou všetkých štyroch zúčastnených. Významný vplyv na rozvoj transfúzií krvi mal objav krvného obehu v roku 1616 Angličanom Williamom Harveyom. Presne 15. júna 1667 osobný lekár Ľudovíta XIV. Jean Baptiste Denis podal chlapcovi s horúčkou striebornou trubičkou do ramennej žily necelé dve deci krvi z krčnej tepny jahňaťa. Predtým chlapcovi pustil žilou asi 20-krát. Nedošlo však k poklesu teploty, dospel teda k názoru, že chlapec má málo krvi a aj to málo je preplnené „horkosťou“, preto sa rozhodol s pomocou chirurga o podanie krvi a nariedenie tejto horkosti. Pacient procedúru prežil zrejme vďaka malému množstvu použitej krvi. Prežil aj ďalší z jeho pokusných pacientov. Tretí z jeho pacientov Antoine Mauroy ale po opakovanom prevode teľacej krvi zomrel. Prípad prejednával aj francúzsky parlament a v roku 1670 zakázal akékoľvek transfúzie u ľudí. A prečo krv jahňaťa? Pretože je to mierne, dobré a nevinné zviera, uviedol o pokuse 1667 francúzsky lekár Gérard Tobelem. Pokusy transfúzií zo zvieraťa na človeka, hlavne jahňacej krvi odporúčanej pri žalúdočno-črevných chorobách a pľúcnej tuberkulóze, ironicky okomentoval jeden vtedajší chirurg takto: „Na prevod ovčej krvi musia byť prítomní traja barani: jeden, ktorému sa krv odoberie, druhý, ktorý súhlasí s tým, aby sa mu dostala do žíl, a tretí, čo tento prevod uskutoční.“ Až o 150 rokov po prvej zvieracej transfúzii použil ako prvý úspešne ľudskú krv v roku 1818 britský pôrodník James Blundell, ktorý zostrojil aparát uľahčujúci prevod krvi charakteru veľkej striekačky a snažil sa o záchranu rodičiek po pôrode. Toto obdobie bolo charakterizované zázračnými uzdraveniami, ale aj tragickými úmrtiami.
Pokusy o transfúzie krvi pokračovali aj naďalej a v roku 1875 už existoval súbor 478 vykonaných transfúzií s úspešnosťou menej ako 50 %. Väčšinou končili vážnymi komplikáciami – rozpadom krviniek v krvi príjemcu a nezriedka smrťou.
BEZPEČNÁ TRANSFÚZIA
Rozhodujúcim prelomom v snahe o bezpečnú transfúziu krvi bol objav krvných skupín. Krvné skupiny sa môžu definovať ako určité vrodené vlastnosti červených krviniek, ktoré sa rozpoznávajú pomocou špecifických protilátok. Sú to organické molekuly zložené z bielkovín, cukrov a tukov a tvoria neoddeliteľnú súčasť bunkovej membrány. V súčasnosti je známy už aj biologický význam krvných skupín, ktorý vyplýva zo štruktúr týchto jednotlivých antigénov. Krvné skupiny sa podieľajú na transporte biologicky dôležitých molekúl cez membránu červených krviniek, vrátane enzýmov, a fungujú aj ako receptory a majú ďalšie dôležité funkcie. Krvná skupina je od narodenia rovnaká, pri dedení krvných skupín dieťa zdedí len také gény, ktoré majú jeho rodičia, čiže sa dedia podľa Mendelových pravidiel dedičnosti. Práve tieto poznatky o dedičnosti krvných skupín sa využívajú v súdnom lekárstve a v sporoch o otcovstvo. Výskyt krvných skupín v rôznych geografických podmienkach je rôzny. U nás je najčastejšou krvná skupina A (42 %), potom krvná skupina 0 (32 %), B (18 %) a najzriedkavejšia je krvná skupina AB (8 %). Okrem základného delenia krvných skupín na A, B, 0 a AB je dôležité prihliadať v transfuziológii aj na Rh faktor. Tento Rhesus systém dostal názov po opici Macacus rhesus, u ktorej bol prvýkrát tento systém opísaný. Rh systém je tvorený viacerými antigénmi, najdôležitejšie z nich sú: antigény D, C, c, E, e. Ak človek má D-antigén, je Rh pozitívny, ak D antigén nemá, je Rh negatívny. Rh negatívni jedinci pri kontakte s Rh pozitívnou krvou začnú tvoriť proti tomuto antigénu protilátky, pretože imunitný systém ho nespozná ako vlastný, ale ako cudzorodý. Protilátky sa naviažu na červené krvinky a spôsobia ich rozpad. Takto vzniká hemolytická reakcia po transfúzii Rh pozitívnej krvi Rh negatívnemu jedincovi. Tieto anti D protilátky môžu prechádzať placentou a spôsobiť hemolytickú chorobu novorodenca v prípade opakovaného tehotenstva Rh negatívnej ženy, ktorej plod po otcovi zdedil Rh D antigén. V dnešnej dobe vieme v tomto prípade účinne hemolytickej chorobe novorodenca predchádzať.
Okrem tohto základného delenia krvných skupín ale vieme, že existuje ešte množstvo ďalších. Podľa údajov spred roka je podľa International Society of Blood Transfusion (ISBT) známych 43 systémov krvných skupín, obsahujúcich 345 antigénov červených krviniek.
Transfúzia krvi, ktorá sa nezhoduje s krvnou skupinou prijímateľa, sa nazýva inkompatibilná, najčastejšie v AB0, alebo Rh-systéme. Podanie takejto krvi môže byť pre prijímateľa smrteľné. Imunitná reakcia spôsobí rozpad červených krviniek, teda hemolýzu. Napriek tomu, že pred transfúziou sa vyšetrí darca aj príjemca na AB0 aj Rh systém, môže sa vyskytnúť potransfúzna reakcia a rozpad červených krviniek aj z dôvodu imunizácie iným systémom krvnej skupiny napr. antigénmi skupinového systému Kell, MNS, systému Kidd, Duffy, Lutheran, Diego a podobne.
KTO OBJAVIL KRVNÉ SKUPINY?
Názor na prvenstvo objavu krvných skupín sa vyvíjal. Viedenský patológ Karl Landsteiner v roku 1901 publikoval výsledok svojich pokusov na sebe a 21 kolegov v práci „O prejavoch aglutinácie normálnej ľudskej krvi“, kde potvrdil existenciu 3 krvných skupín A, B a C. Za dva roky jeho kolegovia Decastello a Sturli objavili štvrtú krvnú skupinu. Landsteiner za svoj objav dostal v roku 1930 Nobelovu cenu. Nezávisle od nich k rovnakým záverom dospel v roku 1907 aj Jan Janský, označil krvné skupiny rímskymi číslicami I, II, III, IV a navyše správne skupiny zaklasifikoval. O Landsteinerovi a jeho práci Jan Janský nič nevedel, a taktiež Landsteiner vo svojej práci z roku 1910 Janského necitoval. K rovnakým výsledkom sa dopracoval v roku 1910 Američan William Lorenzo Moss, o výsledkoch Janského práce sa však dozvedel až po dokončení tej vlastnej. Uznal ale prioritu jeho správnej klasifikácie. Až o ďalších 30 rokov sa krvné skupiny začali označovať ako A, B, AB a 0. Ešte v roku 1923 J. Diviš vo svojej práci o krvnej transfúzii uvádzal, že krvné skupiny objavili americkí autori Landsteiner, Jansky a Moss. V tom istom roku sa chirurgovia K. Neuwirth, A. Jirásek a F. Zahradnický zúčastnili VI. medzinárodného chirurgického kongresu v Londýne, kde sa okrem iného debatovalo aj o transfúziách. Tam sa švédsky chirurg opýtal členov československej delegácie, či poznajú Jana Janského a či vedia, že bol prvý na svete, ktorý popísal 4 hlavné krvné skupiny. Prekvapení lekári sa po návrate z Londýna postarali o to, že Jan Janský bol „objavený“ pre český vedecký svet.
Ďalším krokom bol objav pridania citrónanu sodného do krvi, ktorý v roku 1914 urobil belgický chirurg Hustin a mal zabezpečiť nezrážanlivosť krvi. V roku 1916 sa roztok zdokonalil pridaním glukózy a takto upravená krv sa mohla skladovať niekoľko týždňov po odbere. Napriek tomu sa stále pri transfúziách objavovali komplikácie. Tie v roku 1940 vysvetlil Landsteiner a Alexander Wiener objavením Rh-faktoru. Takto sa imunologická bezpečnosť transfúzií stala realitou.
JAN JANSKÝ: PSYCHIATER, KTORÝ OBJAVIL TAJOMSTVO KRVNÝCH SKUPÍN
Od narodenia českého lekára Jana Janského, ktorý ako jeden z prvých nezávisle popísal delenie vlastností krvi na štyri základné skupiny, uplynulo už 150 rokov. Jan Janský sa narodil 3. apríla1873 do rodiny obchodníka. Po maturite pokračoval v štúdiu na Lekárskej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, ktorú úspešne absolvoval v roku 1898. Po promócii najprv nastúpil ako asistent u profesora Kuffnera, následne ako lekár na psychiatrickej klinike v Prahe. Bol obľúbený, srdečný, s osobitým zmyslom pre humor, mal rád život a zábavu. V roku 1914 sa Jan Janský stal profesorom pražskej Českej univerzity a zástupcom prednostu psychiatrickej kliniky. Krátko po vypuknutí prvej svetovej vojny dobrovoľne odišiel na front, kde slúžil ako lekár. Až v roku 1916 sa po prekonanom srdečnom infarkte vrátil naspäť do vlasti. Po skončení vojny zastával pozíciu prednostu neuropsychiatrického oddelenia Vojenskej nemocnice v Prahe. V roku 2021 habilitoval z neuropatológie a bol vymenovaný za riadneho profesora neurológie a psychiatrie na pražskej Karlovej univerzite. Jeho problémy so srdcom však pretrvávali a profesor Jan Janský vo veku len 48 rokov 8. septembra 1921 v Černošiciach zomrel.
Ako psychiater sa od začiatku zaoberal vzťahom medzi aglutináciou (zhlukovaním) krvi a duševnými poruchami. Na svojich 3160 pacientoch dokázal, že ľudskú krv je možné na základe určitých vlastností krviniek rozdeliť do 4 základných skupín. Svoju prácu uverejnil pod názvom „Hematologická štúdia u psychotikov.“ Uznanie si ale zaslúžia aj jeho vedecké práce z odboru psychiatrie a neurológie. Zreteľa hodný je samotný fakt, že si všimol nového poznatku, ktorý ležal mimo jeho hlavný záujem, že poznatok utriedil a táto klasifikácia platí dodnes, aj keď si dosah svojho objavu až tak neuvedomoval.
Postupným rozvojom sa transfúzia krvi stala pomerne bezpečnou terapeutickou metódou. Vývoj pokročil k plastickým vakom, rozvíjali sa vyhľadávacie testy na infekčné ochorenia, rozvíjali sa metódy spracovania krvi a zároveň tu boli prví dobrovoľníci – darcovia krvi.
V našich podmienkach vznikla transfúzna služba až v roku 1948 a bola súčasťou nemocníc. V 60. rokoch začal Červený kríž morálne oceňovať bezpríspevkových darcov krvi podľa počtu odberov plaketami profesora Jana Janského.
Na Slovensku sa zaslúžil o prvú úspešnú transfúziu krvi košický chirurg Ján Kňazovický v roku 1936. Preto sa od roku 2007 za 100-násobné darcovstvo krvi udeľuje medaila, ktorá nesie jeho meno. V tom čase bolo prioritou aj vytvorenie jednotného odboru hematológie a transfuziológie, čo viedlo pod vedením nestora česko-slovenskej hematológie a transfuziológie prof. MUDr. Mikuláša Hrubišku, DrSc. k založeniu prvej Kliniky hematológie a transfuziológie v Bratislave na Partizánskej ulici. V tom čase to bolo zároveň aj odberové a spracovateľské stredisko transfúznej služby. Na Slovensku vzniklo postupne viac ako 50 transfúznych oddelení pri nemocniciach. Po rokoch sa ukázalo, že je potrebné centralizovať spracovanie krvi s cieľom zabezpečenia hemoterapie najvyššej kvality, bezpečnosti a v požadovanom objeme, čo viedlo k zriadeniu Národnej transfúznej služby Slovenskej republiky k 1. 1. 2004. A aj keď krv možno stratila svoju mystickú a čarovnú moc, stala sa tekutinou vzácnou a život zachraňujúcou, bez ktorej sa moderná medicína nezaobíde.
MUDr. Monika Drakulová
Vedúci ambulancií a poradní
